Ľubica Urbančoková
Možno raz
Mrazivý februárový vietor narážal do jeho chrbta a prenikal celým telom. Vôkol neho postávalo pár ľudí, čo sa nevošlo do maličkej miestnosti domu smútku, a rovnako ako on statočne odolávalo nepríjemnému chladu.
Mrazivý februárový vietor narážal do jeho chrbta a prenikal celým telom. Vôkol neho postávalo pár ľudí, čo sa nevošlo do maličkej miestnosti domu smútku, a rovnako ako on statočne odolávalo nepríjemnému chladu.
Mala som sen. Vstúpil do neho anjel, v ruke držal ruku mojej starej matky a podal mi ju so slovami: „Darujem vám jeden deň.“ Sen ma vystrašil a vzápätí som sa prebudila.
Sedeli vo vlaku oproti mne. Starí rodičia a ich sotva 10-ročný vnuk. Podľa rozhovoru, ktorý viedli, a oblečenia, to boli očividne jednoduchí ľudia z dediny.
Každý deň vidím ten istý obraz. Sedia na trávniku pri autobusovej stanici vo väčších, či menších skupinkách. Sú špinaví, strapatí, otrhaní, šíria okolo seba zmes zápachu.
Vybrala som zo schránky pohľadnicu s krásnou jarnou kyticou na lícnej strane. Na tej rubovej bola roztraseným písmom napísaná gratulácia k 75-narodeninám. Adresátom bol môj otec, tak som mu ju podala do ruky.
Sedím v autobuse, unavená po pracovnom dni plnom čísel. Sledujem krajinu, uháňajúcu za oknom a mám taký zvláštny pocit, že som nič zaujímavé nezažila a celý môj život sa skladá zo stereotypu, ktorý mi neprináša radosť.
Ich cesty sa znovu skrížili na stretávke strednej školy po 20-tich rokoch. Bývalé kamarátky. Katarína a Lucia.
Veľmi rada pozorujem ľudí. Vždy a všade. Najradšej pri čakaní na autobusovej stanici. Viacerých tam totiž stretnem každý deň, niektorých občas, iných len raz.
Stojí na konci dediny a ja ho každý deň cestou do práce pozorujem z okna autobusu. Objaví sa pred mojimi očami na necelú minútu, no vždy pritiahne môj pohľad a fascinuje ma.
Zobudila ho tupá bolesť v hrudi, zle sa mu dýchalo. Mal pocit, že jeho pľúca už nedokážu prijať ani kúsok kyslíka a on sa zadusí. Rozkašľal sa a bolo to ešte horšie. Chcel sa podoprieť, zmeniť polohu, no nevládal pohnúť ani rukou.
Mrazivé ráno, teplomer ukazuje, že za oknami je – 14 stupňov a ja, podporovaná oduševneným sprievodom mojej matky, sa snažím presvedčiť svoju 15-ročnú dcéru, že čiapka je proste nevyhnutnosť.
V našej bytovke býva malý, zvedavý a veľmi zhovorčivý chlapček. A keďže som zhovorčivá aj ja, minule som sa od neho dozvedela, koľko rozprávkových bytostí na našej ulici býva. Takže počúvajte, ako som pobavene počúvala aj ja.
Mala som 10 rokov, pod pás dlhý vrkoč a sedela som v poslednej lavici, keď k nám do triedy prepadol o štyri roky starší chlapec- Róm. Bol od nás ostatných minimálne o hlavu vyšší, široký v ramenách a budil rešpekt.
Stála som na autobusovom nástupišti v dave medzi poslednými. Teplota vonku klesla čosi pod nulu, okolitý trávnik sa zafarbil ranným srieňom do bielej farby a čakajúci sa chúlili do svojich kabátov.
Žijú medzi nami. Niekedy bližšie, niekedy ďalej. Občas ich ani nevnímame, inokedy sú závažným problémom, ktorý nevie/nechce nikto vyriešiť. Každý z nás má s nimi nejakú tú osobnú skúsenosť. Zväčša negatívnu. Dnes uvediem tú lepšiu.
Pre každého majiteľa domáceho miláčika je veľmi ťažké, keď jeho obľúbené zvieratko stárne, chorľavie a blíži sa jeho koniec. Náš Muco – prerastený zakrslý 4 kg králik je členom našej rodiny už 6 rokov. A je to skutočne najlepší, najpokojnejší a najtrpezlivejší králik na svete.
Nevieš dňa, hodiny, minúty, keď ti Pán oznámi: „Stačí, syn môj, už som ti nenadelil viacej času. Už zavri oči, podaj mi ruku a poď, tvoja púť na Zemi sa zavŕšila.“ A hoci smrť k životu patrí, aj tak nás viacerých zastihne nepripravených. No možno najviac najbližších, ktorých tu umierajúci zanechal. O to viac ak mal len 40 rokov.
Tohtoročné januárové teplé a sychravo-daždivé počasie evokuje skôr dušičkový časako vládnucu zimu, tak nás to s dcérou zahnalo cez víkend na cintorín. Prekvapivo bol zaplnený ľuďmi, ktorí mali podobné zmýšľanie ako my. Mlčky sme prechádzali pomedzi svetielkujúce hroby a okrem zaujímavých pomníkocha epitafoch som mala možnosť pozorovať aj ľudí, ktorí prechádzali okolo nás.
Keby ste sa náhodou niekedy nudili alebo by vám bolo smutno, kľudne vám požičiam mojich rodičov- zaslúžilých dôchodcov. Počúvať ich rozhovory je isto oveľa zábavnejšie, ako sledovať ktorýkoľvek program v TV.
Keď ma človek narodeniny, akosi podvedome očakáva, že ten deň by mal byť výnimočnejší. Dobre, dobre, už počujem namietať, že pre niektorých je to úplne obyčajný deň a naozaj sa nebudú kvôli nejakým narodeninám stresovať, či depkovať, že nevyšli, ako by mali a oni nič neplánujú, aby neboli sklamaní... Nejako aktívne som neplánovala ani ja, veď tiež patrím k tým občasným „dudrošom". Jediné, čo som si dohodla, bol skorý obed s najlepšou priateľkou, pretože prácu som mala v ten deň len na 4 hodiny.