Si presne ako tvoj otec...

Autor: Ľubica Urbančoková | 8.2.2011 o 10:53 | Karma článku: 22,55 | Prečítané:  12506x

  Tak túto vetičku,  ktorá môže obsahovať opovrhnutie, zlosť, ale i lásku či pýchu, vyslovuje moja mama prevažne v dvoch situáciách: 1, Keď jej sľúbim, že „ o chvíľku" som doma a... „pár" hodín meškám.   2, Keď treba nájsť čosi, čo včera/pred týždňom/ pred Vianocami, kdesi „veľmodobre" odložila a ja to určite po chvíľke premýšľania a systematického hľadania, objavím v krabici od ďalekohľadu v skrinke s posteľnou bielizňou v obývačke.    

Áno. Som ako môj otec.

Mám meniny v deň jeho narodenia.

Mám jeho oči, v ktorých je... (ale však sa kuknite)

Mám jeho úsmev, jeho talent na hľadanie, jeho túlavé topánky , jeho vieru,

že ľudí stačí rozosmiať, aby boli šťastní.... a ja by som dodala.....rozosmiať a pohladiť.

 

Môj otec mi bol vždy na blízku a ja som ho odjakživa zbožňovala.

Sotva trojročná som sa natierala Pitralonom, aby som cítila jeho vôňu.

Zbytočne ma odrádzal, že mi narastú fúzy, ja som sa cápala tou vodou po holení až pokým do skrinky s fľaštičkou nepoložil tri páry umelého chrupu.

 

Cez leto sme sa aspoň na týždeň „odtrhli“ a išli na týždeň na chalupu. Sami.

Varil mi každý deň gulášovú polievku, mordoval sa s mojimi vrkočmi, stružlikal bábiky a koníkov z dreva, naháňal po pastvine , večer hral uspávanky na harmonike a neúnavné v noci naprával perinu, keď sa mi perie zosypalo k nohám.

 

Na jeseň sme chodili do krčmy „Pod lipou“, hoci v nej paradoxne rástli len gaštany.

On „koštoval“ pivko, ja som si zbierala plody, ktoré cupkali na zem.

Cestou domov ma učil, čo povedať mame, kde sme sa „motkali“.

Nikdy som ho neprezradila...no mama aj tak vždy uhádla, kde sme boli. (ktovie ako?)

A na druhý deň, keď sme mali obaja tichú domácnosť, tak sme vyrábali Gaštančekov

a kuli plány ako mamu rozosmiať a tým si ju udobriť.

 

Cez zimu nosil dlhý hnedý kožuch. Cestou z kostola som sa ho chytila popod pazuchu, zavrela oči a predstavovala si, že som indiánska dcéra, ktorá ulovila medveďa.

Doma sa vždy v tom kabáte zvalil na zem, dovolil mi na neho vyliezť a kým som ja víťazoslávne kričala on ručal podo mnou ako skapínajúci medveď.

 

Na jar sme zašli do poľovníckych potrieb po nové nohavice. Apko bol veľmi malý a v konfekčných veľkostiach sa topil. Vždy mi vysvetľoval, že poľovníci sú práve preto

takí malí, aby ich nebolo vidno, keď poľujú v tráve.

Až neskôr, keď som na skutočnej poľovačke uvidela 2 metrových chlapov,

pochopila som, že to sú ¾ nohavice a poľovníci nedostávajú preukaz na základe svojej telesnej výšky.

 

A potom oveľa neskôr, keď som zistila, že môj manžel nikdy nebude takým otcom

ako ten môj.

Bol prvý, kto otvoril dvere a povedal:

„ No a čo, že ťa vrátili, však to ešte stihli v záručnej dobe.“

A hoci, cez slzy, musela som sa usmiať a on zobral na ruky malinkú Moniku, bláznil sa s ňou a šepkal jej: TU STE DOMA.

A prečo to píšem?

Lebo otec oslávi o mesiac 70-tku.

Mama mu iste upečie perfektnú tortu, a keďže si ja s kuchyňou už roky vykám, musím vymyslieť iný darček.

Písanie mi ide asi najlepšie, tak preto ti chcem, APKO môj, povedať:

 

Keby som bola len spolovice taká ako ty, tak som úžasný človek....

Vďaka našej mame bolo vždy doma uvarené...

no keby nie teba, nikdy by to nebolo správne okorenené.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Pacienti budú stále robiť poštárov. Systém pýta ďalšie milióny

eHealth v praxi nefunguje, aj napriek investovaným desiatkam miliónom doň štát naleje ďalšie peniaze.

AUTO

Viete, akými spôsobmi sa dnes kradnú autá?

Podľa oficiálnych štatistík polície vlani zmizlo 1 932 áut.

ŠPORT

Tím Európy podľahol Kanade, jediný jeho gól strelil Tatar

Rozhodujúci gól sa zrodil po Chárovej chybe.


Už ste čítali?