Čo ak už nikdy nebude dobre...

Autor: Ľubica Urbančoková | 21.2.2011 o 21:56 | Karma článku: 9,60 | Prečítané:  1361x

  Čo ak už nikdy nebude dobre... Pomyslíte si nahnevane po príchode z práce, kde na vás „šéfovriťkobozko" s nižším vzdelaním, ale rýchlejšími reakciami, zhodil zodpovednosť za zrušenie dôležitej objednávky.   Alebo naopak odovzdane,  po príchode z úradu práce, kde ste si po polhodinovom ponižujúcom čakaní v rade, vypočuli od vašej sprostredkovateľky: „ Zase nič? No musíte byť iniciatívnejší!"    

 

Čo ak už nikdy nebude dobre...

Vzdychnete si zahanbene, keď si po dvoch hodinách v hotelovej izbe zbierate zo zeme svoju sexi bielizeň. A ten ďalší nesprávny muž vo vašom živote, vysvetľuje na balkóne do telefónu svojej manželke, že sa zdržal v motoreste na polievke.

 

Alebo naopak ublížene, keď dlaňou hladíte prázdne miesto vedľa seba v manželskej posteli.

Keďže váš manžel „konečne" objavil v sebe sny a vášeň, ktoré ste vy udusili, pretože ste sa obligátne: zmenili...

 

Čo ak už nikdy nebude dobre...

Nemo vyčítate aj stenám v nemocnici, keď si k perám tisnete zoslabnutú ruku vášho dieťaťa, do ktorej pred chvíľou stiekla infúzia. A nedokážete ovplyvniť absolútne nič.

 

Alebo naopak pološialene kričíte, keď zachytíte ruku vášho tínedžera,

ktorý vám z kabelky kradne peniaze, čo určite nemali v pláne skončiť na nákup

odbornej literatúry.

 

Čo ak už nikdy nebude dobre...

Pýtate sa z rozličných dôvodov seba, priateľov, veštice či Boha, ale uspokojivá odpoveď neprichádza a vy nevládzete ďalej bojovať.

 

A tak chvíľu blúdite, plačete, tápate a potom už len bez myšlienok hľadíte pred seba.

No niekedy ani to tupé civenie nie je zbytočné.

Ako to moje.

 

Sedela som v kostole a slová kázne prechádzali hlucho cezo mňa,

keď som si všimla, že viacerým ľuďom pohľady nesmerujú k oltáru, ale opačným.

Pod chórom sa hrali tri sotva dvojročné dievčatká: ružové, biele a červené.

(podľa farby kabátikov)

Dlhú chvíľu si krátili naháňaním, skrývaním za stĺpy a vyťahovaním hračiek z kočíka.

Ich chôdza bola ešte neistá, tak často spadli, alebo narazili,

no vždy sa postavili a pokračovali v hre. (napriek pohoršenému kývaniu hlavy niektorých)

Ku koncu kázne však „biele" dievčatko prudko narazilo hlavičkou do rohu lavice a zostalo s plačom sedieť na chladnej dlažbe.

Mamička okamžite utekala k lavici, no „ružové" dievčatko ju predbehlo.

Automaticky si kľaklo k svojej kamarátke a tak detsky úprimne ju objalo.

 

V tej chvíli mi to malé dieťa povedalo najhlbšiu kázeň.

 

Na otázku: Čo ak už nikdy nebude dobre...

Totiž existuje len jediná  vhodná odpoveď.

A nie je verbálna.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?