Svet ticha, alebo reklama na skryté titulky

Autor: Ľubica Urbančoková | 13.4.2011 o 15:34 | Karma článku: 10,91 | Prečítané:  1472x

  Do decembra minulého roka sa ma život ľudí so sluchovým postihnutím absolútne nedotýkal. Registrovala som síce, že počas hlavných správ na STV2 nejaká pani / pán „rozhadzuje rukami," (simultánne prekladá) ale skryté titulky boli pre mňa skutočne skryté. Netušila som o nich.  

Koncom roka som však prišla o prácu a „úspešne“ sa zaradila medzi klientov úradu práce.

Možno to poznáte: psychika v kelu, do vrecka hlboko.

„Neskúsiš robiť skryté titulky?“ navrhol mi priateľ, ktorý sa im s maximálnou precíznosťou venuje už niekoľko rokov.

„ Čoby nie,“ dychtivo som súhlasila, netušiac o čom hovorí.

 

„Celkom jednoduché.“ pomyslela som si, keď som prvý raz naťukala na teletexte 777 a súčasne film čítala aj počúvala.

Jednoduché to bolo samozrejme len dovtedy, kým ma to Martin nezačal učiť.

 

Priznávam, zo začiatku som skrytým titulkom nepripisovala nejaký hlbší význam.

„Však fajn... Určite existuje zopár nepočujúcich, ktorí ich využijú, ale...

ale ja žiadneho takého nepoznám!“

 

Zlom nastal, keď som sa snažila okomentovať film,

kde som nasadila titulok: BZUKOT VČIEL A GAGOT HUSÍ.

 

„ To tam nedávaj. Nepočujúci nevedia, čo bzukot včiel a gagot husí vôbec je.“

zamietol moje úsilie Martin.

„ Vieš čo, aby si sa vedela vžiť do pocitov ľudí so sluchovým postihnutím,

dám ti skypové meno na Aničku, moju nepočujúcu priateľku, skontaktuj sa s ňou.“

 

„ Si vtipný... načo mi tak bude skypové meno?“ nechápala som.

„ Na skype sa dá predsa aj písať.“ uškrnul sa pobavene.

 

Písať sa dalo. A tak som trochu neisto vstúpila do sveta ticha.

Na Aničkino odporúčanie som si totiž vyskúšala pozerať televízor s vypnutým zvukom.

 

Môj prvý tichý film bol seriál Priatelia.

Vydržala som ho pozerať „na hlucho“ asi 5 minút.

Chandler, Joey,a Ross sa práve na čomsi náramne zabávali a ja som bola z tej srandy úplne vyradená.

V duchu som si zahrešila a zvuk zapla.

Druhý pokus bola záverečná časť z filmu Posledný Mohykán, kde Uncasa na skalách zabijú a Alis z nich zoskočí...

Túto časť filmu považujem za úžasnú, dramatickú, a keďže je bez slov, myslela som si, že to zvládnem...

Nezvládla som... Chýbala mi tá magická hudba, šuchot lístia, hukot padajúceho vodopádu, výkriky bolesti, ťažký dych, vzlyky a dokonca aj výstrely...

 

Vtedy som si spomenula na Aničkine slová:

-Slepota oddeľuje ľudí od vecí. Hluchota od ľudí.-

 

Áno, nepočujúci netušia čo je to farba hlasu, nevedia v ňom rozlíšiť iróniu, smútok, šťastie...

Nikdy nepočujú šumenie lístia, škrípanie piesku pod nohami, dunenie hromu,

padajúce kvapky na parapetnej doske, gagot husí, bzukot včiel, brechot psov, spev vtákov, smiech detí dokonca ani typický východniarsky či maďarský prízvuk, ktorým my vieme rozlíšiť z akého kraja ľudia pochádzajú...

 

Áno... nemajú to ľahké... zostali im však slová, ktoré môžu čítať zo skrytých tituliek,

aby neboli úplne odrezaný od sveta, ktorý je pre nás ostatných úplne samozrejmý.

 

A aby zo sledovania filmu mali aj čo najlepší zážitok, musia byť titulky aj kvalitne urobené...

Ale to je už aj na samotných nepočujúcich, aby sa v prípade nedostatkov,

ktoré na obrazovke sú, obrátili na vedenie jednotlivých televízií a žiadali si od nich to, na čo majú zo zákona nárok...

 

Pretože niektoré titulky sú skutočne ešte zmätenejšie a stratené ako napr. prejav nášho Jarka Spišiaka...

Ale to by bolo na úplne iný článok...  :-)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?