Hokejová škola života, alebo Monika verzus Ivo

Autor: Ľubica Urbančoková | 28.4.2011 o 9:32 | Karma článku: 7,50 | Prečítané:  1298x

Hokejom vraj žije 85 % populácie Slovenska. Nuž, keď štatistika nepustí, môže byť naša ulica výnimkou? Jasné, že nemôže, len ten „náš" hokej má úplne iné pravidlá a hrajú ho aj zmiešané tímy... Keď hovorím zmiešané, myslím tým 4-5 chlapcov a moju Moniku.

Monika nemá na ulici vrstovníčky dievčatá, len chlapcov .

A keďže potrebuje spoločnosť ostatných detí, museli sme v pivnici vykutať hokejku

po mojich starších bratov a chalani ju postavili do bránky.

 

„ Monika, ty si  veľká. Budeš v bráne. Aspoň cez teba neprejde loptička.“ vyhlásil Ivo.

„Dobre,“ súhlasilo moje dieťa, ktoré má jednu zásadu – zásadne nebehá.

„ale žiadne bomby a vysoké!“ pohrozila im prstom a hra sa mohla začať.

 

Monika ostatných chlapcov prevyšuje o hlavu a tak sme po chvíli počuli vykrikovať Dávida:

„ Do kelu, Chára, však sa trošku uhni, nech mám tú loptičku kam trafiť!“

Monika na neho mrzko zazrela.

Nuž, je to malá žena a ktorá z nás nie je citlivá na svoju postavu?

Samozrejme sa jej myšlienky preniesli z hokeja na to: „ Čo tým chcel Dávid povedať!“

 

„ Monika, dokelu, ty nedávaš pozor!“ rozčuľoval sa Ivo, „však sme dostali gól!“

 

A pretože nepoznám muža, ktorý sa ľahko zmieruje s prehrou, otočil sa Ivo na Riša

a zlostne vyhlásil:

„ Ja s ňou nehrám. Rišo, zober si ju ty.“

 

No a ješitná baba musela zareagovať:

„Tak ja idem domov!“

Ozvalo sa chlapčenské zborové: „ Prečo?“

( Celí chlapi. Nikdy nevedia PREČO.)

 

Monika v stave urazenosti, mykla plecom a doma sa ma so slzami v očiach spýtala:

„ Mami, prečo sú chalani takí odporní...“

 

Usmiala som sa a mlčky ju objala.

Moje slová by boli v tej chvíli úplne zbytočné.

Vedela som totiž, že sa TO práve začalo. Jej cesta dospievania.

 

Ale keďže sú to zatiaľ ešte len deti, ktoré sa síce rýchlo pohádajú,

ale rovnako bleskovo aj zabudnú,

na druhý deň kráčali Monika s Ivom zo školy domov spolu.

 

„ Už si mu odpustila?“ rypla som do nej trošku.

„ Vieš mami, on si na obede ku mne sadol ku stolu a tak samovoľne mi dal svoju pampúšku.

Tak čo som s ním mala robiť?“ vzdychla si Monika.

A po chvíli dodala:

„ A vieš, my sme sa dnes na geografii učili, že ženy aj tak žijú dlhšie.

Tak ho nebudem tú chvíľku čo tu je predsa trápiť.“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?