Na konci rozprávka

Autor: Ľubica Urbančoková | 20.9.2011 o 17:11 | Karma článku: 27,83 | Prečítané:  7860x

  Stretávala som ju každý večer. Na vodítku držala Maťka, malého bieleho psíka s jedným očkom modrým, druhým sivým a vždy sa na mňa  placho usmiala. Zakaždým som sa zohla k Maťkovi, pohladila ho a s ňou prehodila pár slov. Hlas mala tichý, zvráskavené ruky sa jej nervózne chveli. „Mala ťažký život," vysvetľovala mi mama, „ bola sirotou a vzala si muža, čo ju otĺka namiesto  raňajok, obeda, či večere a nemá deti, ktoré by sa jej zastali."  

 

Začala som si ju všímať oveľa viac a postála s ňou pri rozhovore o čosi dlhšie.

Nesťažovala sa, neplakala a s nadšením hovorila o Maťkovi, čo zase vyparatil,

čo nové vymyslel.

Nahlas som sa smiala  na tých príbehoch a v duchu chválila psíka,

že jej aspoň on vháňa do očí lásku.

V jeden večer som ju nestretla.

„ Nevieš, nie je chorá?" spýtala som sa mamy.

Nevedela a ja som ju nevidela ani ďalšie dni.

„Zomrel Maťko," dozvedela som po niekoľkých týždňoch.

Odvážila som sa zazvoniť na zvonček pri jej dverách.

Vyšla zhrbená, smutná, zlomená stará žena.

Nepamätám sa, čo presne sme si povedali, ale pri rozlúčke ma objala.

A objala ma ešte raz asi po mesiaci, keď zazvonila pri našich dverách ona.

„Odchádzam," povedala „ vraciam sa na lazy domov...

Ešte mi v rodičovskom dome žije brat, tam mi bude lepšie.
Ale tebe, Ľubka, ďakujem."

Smutne sa usmiala sa a vtisla mi do dlane čipkovaného motýľa.

To bola jej ďalšia radosť....paličkovanie.

„Za čo?" spýtala som sa.

„Za tiché priateľstvo," šepla.

Pozerala som sa na odchádzajúcu staršiu ženu a cítila jej bolesť a prázdnotu

a svoju bezmocnosť.

Často som na ňu myslela a pripomínala si ju pohľadom na motýľa za sklom.

 

Stretla som ju skoro po dvoch rokoch.

Na prvý pohľad som ju nespoznala. Oproti mne kráčala upravená, vzpriamená, usmiata dáma.

Oči jej žiarili šťastím, v ruke držala dlaň šedivého pána.

„Ľubka," radostne vykríkla a vyobjímala.

„Vyzeráte úžasne, ste nádherná," žasla som.

„Aj sa úžasne mám." Hlas jej poskočil do výšok, keď mi radostne hovorila,

ako sa jej život zmenil.

„Stretli sme sa v klube dôchodcov. Bol to môj spolužiak z ľudovej školy.

Jemu žena umrela, ja som sa s tým svojím rozviedla...
Predstav si, na staré kolena si užívam.

Sedím na hojdačke, čítam si knihy, rozprávam sa a smejem.

Dokonca chodíme tancovať, stretávame sa s jeho priateľmi..."

Priznám sa, nestíhala som sledovať jej slová. Hovorila rýchlo, ale bola nesmierne šťastná.

Zdalo sa mi, že až poskočila, keď vykročili odo mňa svojím smerom.

Už to nebola zlomená žena.

Bola to žena, ktorej láska vyhladila vrásky. Aj tie na duši.

Odvtedy verím rozprávkam.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?