Padajúce listy života

Autor: Ľubica Urbančoková | 26.10.2011 o 11:40 | Karma článku: 13,30 | Prečítané:  1803x

  Z bielych nemocničných stien na mňa kričí bolesť, strach, vzdychy a beznádej ľudí, ktorí tu čakali pred nami. Hľadím na matku. Sedí zhrbená, vystrašená... Žena, ktorá vždy vládne zákazmi, príkazmi a nariadeniami, odrazu nevie ako ďalej. Keby som nemala v sebe nekonečný smútok, tak mi jej príde ľúto. Sme také rozdielne, no v tejto chvíli absolútne rovnaké. Bojíme sa, že stratíme človeka, ktorý tlmil naše nárazy.  

Vchádzame do izby a pohľad na otca ma vydesí.

Stráca sa v belobe obliečok a v spleti hadičiek, čo smerujú do jeho tela.

Nevládzem prežrieť horkosť a potláčam slzy.

Nútenou veselosťou, tak akoby to povedal on mne, prehodím vetu:

„Apko, a ty sa tu čo vyvaľuješ?"

Otvorí oči, z ktorých však zmizla iskierka šibalstva.

„ Ja som už všetko spravil, už môžem ležať," snaží sa usmiať, no každý pohyb ho vyčerpáva.

 

Nevládzem sa tváriť, že je všetko o.k.

Nevládzem počúvať mamu, ktorá mu kladie zbytočné otázky.

Nedokážem pozerať na zošuverené prázdne ruky, ktoré ma vždy dvíhali.

Nedokážem sa zmieriť s tým, že by mohol prísť koniec.

 

Posiela nás preč, pretože ho každé slovo unavuje.

A mne je to také cudzie, veď ešte „včera" so mnou a s Monikou pretáral hodiny.

Prehrávam si v sebe film...

Všetky spomienky na otca vyvolávajú úsmev, pohodu a zábavu.

A pritom mal toľko dôvodov šomrať na osud...

Nie, nebudem ich vypisovať,  sú veľmi intímne a zahmlené rokmi...

 

Odchádzame, mlčky...

No z celej sily sa mi chce zakričať:

„Nie, otec, ešte si všetko nespravil!"

 

Ešte si nás musíš doberať a rozosmievať, keď sme smutné, aj polosmutné.

Ešte nám musíš (trochu falošne) zahrať tvoju obľúbenú pesničku na harmonike.

Ešte musíš nájsť kopec vecí, ktoré sme zapatrošili.

Ešte sa musíš tváriť, že nevidíš, ako ti kradneme spred nosa sladkosti.

Ešte nám musíš do vetroviek skrývať štipce a hrčkať šnúrky na topánkach.

Ešte nám musíš zvoniť pri dverách, keď odchádzaš.

Ešte musíš hrať s nami pexeso, či puzzle a skrývať pod obrus jednotlivé časti.

Ešte na nás musíš volať menom a keď dobehneme k tebe, tak sa potmehúdsky zasmiať,

že si len skúšal, či si nezabudol, ako sa voláme.

Ešte... A ešte...

 

A ešte musíš urobiť Monike také krásne detstvo, ako si ho urobil mne.

 

A to najhlavnejšie...

 

Keby si to vzdal, už nikto by nikdy v nás nevedel zaplátať tú obrovskú dieru

po tvojej úžasne čistej a dávajúcej láske.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?