Ale ani ony samé hádam nemajú potrebnú výchovu,
keď nevedia naučiť tých krpcov, ako sa majú správať.
To ja, keď som bola malá, tak nás aj kňaz vyťal, keď sme pokúšali
a zaviedol nás kľačať k oltáru.
Teraz sa všetko môže.
Dokelu, ešte aj toho mladého kaplánika prevrátia, čo tak vystrájajú.
Ja by som im veru šuchla, všetkým do radu.
Banda malá, ktovie čo z nich vyrastie?“
Jej srd pomaly narastal, už ho nevedela zastaviť.
Najradšej by bola vstala a to najpokušenejšie decko vyhodila
vonku do snehu, aby sa schladilo.
Malé deti si starenu nevšímali, venovali sa svojej bezstarostnosti.
Robili to, čo vedeli najlepšie, hrali sa a bavili.
Pomaly sa presunuli k jasličkám, kde ležal malý Ježiško,
zabalený v plienke.
Chvíľu na neho zvedavo hľadeli, no Vianočné obdobie bolo už na konci,
takže Betlehem, aj jasličky a stromčeky boli okukané
a nezaujali ich pozornosť dlhšie ako na pár minút.
O chvíľu našli oveľa zábavnejšiu činnosť, naháňanie sa okolo jasličiek.
To sa už v laviciach nesúhlasne mrvilo viacej ľudí.
V tej chvíli ktosi z maličkých, strčil z Ježiška plienku,
ktorou bol prikrytý.
Čas sa na chvíľu zastavil a všetci hľadeli na nahého maličkého Ježiška
a čakali, čo sa stane.
Vtedy ten najväčší šinter, asi 2-ročný chlapček
plienočku zo zeme zdvihol a Ježiška prikryl.
Potom sa k nemu nemotorne sklonil, pohladil ho po hlave a zašepkal:
„Plepáč, Ježiško.“
Mladý kňaz sa usmial a svoju kázeň ukončil týmito slovami:
„Nehnevajme sa na deti, že nevedia poslušne sedieť v lavici ako my, dospelí.
Každý totiž dávame Bohu to, čo vieme dať. Možno si niekto myslí,
že sú to len omrvinky lásky, ale povedzte,
kedy sme my naposledy pohladili Ježiška
a ospravedlnili sa mu tak úprimne od srdca ako toto dieťa?“