Zbohom, priateľ

Autor: Ľubica Urbančoková | 6.11.2014 o 20:33 | Karma článku: 7,34 | Prečítané:  1014x

Nevieš dňa, hodiny, minúty, keď ti Pán oznámi: „Stačí, syn môj, už som ti nenadelil viacej času. Už zavri oči, podaj mi ruku a poď, tvoja púť na Zemi sa zavŕšila.“ A hoci smrť k životu patrí, aj tak nás viacerých zastihne nepripravených. No možno najviac najbližších, ktorých tu umierajúci zanechal. O to viac ak mal len 40 rokov.

Pozerám na ženu stojacu pri truhle najbližšie.
Je bledá, schúlená v kabáte, tíško vzlykajúca, s pohľadom upretým neprítomne dopredu.
Tie  najväčšie kvapky sĺz už vyplakala v predchádzajúcich dňoch,
kedy jej oznámili tú správu: „Váš syn je mŕtvy.“

Matka. Nešťastná. Utrápená. So srdcom prebodnutým kopijou,
ktorú jej už do konca  života nikto zo srdca nevytiahne.
 

Počúvam slová evanjelického kňaza, ktorý sa v mene jej syna odoberá od blízkych
a mám pocit, ako by to hovoril on sám.
„Ďakujem ti, mama, že si mi ako jediná žena vždy robila vernú spoločníčku v mojom živote.
Ďakujem ti, že si pri mne stála, aj keď som nebol vždy dobrým synom
a nerobil som ti len radosť.
Odpusť mi, že odchádzam a nepomôžem ti, keď to budeš potrebovať.
Prepáč mi, že som ťa opustil a nechal ťa tu.
Viem, že si to mala so mnou ťažké a že som sa búril možno viac ako iní synovia.
Ale mal som ťa úprimne rád, aj keď som ti to často nedával najavo.
Odpusť mi mama, veď vieš, že chlapci sa potrebujú búriť a robiť veci po svojom...“

Zalievajú ma slzy. Viem, že presne takýto bol.
Tvrdý, drsný, protivný , no v ulite jemný a zraniteľný.
Postojom frajera sa bránil pred bolesťou z ľudskej nelásky a sklamania.
 

Vyrástli sme na jednej ulici, v jednom dome, ale ako deti sme nemali k sebe blízko.
Naopak, on patril do partie „vyvrheľov“,  ja do tej „slušáckej.“
Spojili nás až moje príbehy, ktoré som písala a občas zavesila na SME.
Čítal ich, komentoval a kritizoval.
Začali sme sa stretávať, rozprávať, diskutovať, hádať,
smiať sa na jeho ironických poznámkach o svete, ľuďoch a živote.
A jedným časom aj cvičiť a chudnúť.

Hľadím na truhlu obsypanú bielymi kvetmi a neverím, že tam leží.
Zase ten jeho čierny, nemiestny humor.
„Doriti, Dušan, ty sa nikdy nezmeníš. Musíš mať vždy všetko v paži?!“

A on sa mi v predstave prihovára:
„Havranka, Havranka, a ty zase tak smutne píšeš?
Kedy si prečítam niečo, na čom sa schuti zasmejem?“


 

Cez slzy pozerám na malé dievčatko,  na jeho krstnú dcéru.
Je oblečená v bielych šatočkách s farebnými kvietkami.

Akosi nezapadá do čierneho sveta domu smútku.,
patrí inam... do sveta tých, ktorý svoju púť ešte len začínajú.
Má všetko pred sebou... výhry, prehry, sklamania, lásky, priateľstvá...

Bezstarostne poskočí, pozrie na starú matku a zmätene sa usmeje.
Akoby jej  tým nevinným úsmevom dávala najavo, že vždy je tu niekto, pre koho má žiť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?