Žijú medzi nami - Zážitok pozitívny

Autor: Ľubica Urbančoková | 27.5.2015 o 9:13 | Karma článku: 13,47 | Prečítané:  1008x

Žijú medzi nami. Niekedy bližšie, niekedy ďalej. Občas ich ani nevnímame, inokedy sú závažným problémom, ktorý nevie/nechce nikto vyriešiť. Každý z nás má s nimi nejakú tú osobnú skúsenosť. Zväčša  negatívnu. Dnes uvediem tú lepšiu.

Vošla som do čakárne veterinárnej ambulancie so zakrslým králikom v náručí.
V  miestnosti boli dve lavičky. Na tej vľavo sa tlačilo 5 ľudí so svojimi domácimi maznáčikmi,
na druhej sedelo samé asi 15 ročné rómske chlapča so svojím bielym psíkom.
No bielym, skôr poriadne špinavo bielym.
Bolo mi trápne zostať stáť, tak som si ku chlapčaťu prisadla.
Zrejme všetci viete, že všetky zvieratá bývajú u veterinára mimoriadne nervózne
a z očí im sála úmysel okamžite zdrhnúť, no toto špinavé psíča bolo úžasne pokojné.
Pozrelo sa so záujmom na mňa, na môjho zajaca a dobrácky mi olizlo lakeť.
Mimovoľne som sa usmiala a chlapča sa mi prihovorilo:
„Teta, to je zajačik?“
Opäť som sa usmiala: „Áno,“ prikývla som a nezaťažovala ho vysvetľovaním, že je to vlastne králik a rozdiel medzi tými dvoma druhmi.
„Ale to nie je taký na zjedenie, však?“
To sa zasmiali aj ostatní čakajúci.
„Tento veru nie je na zjedenie, je to domáci maznáčik.“
„A je chorý ten váš zajačik?“ chlapča sa očividne snažilo nadviazať rozhovor.
„Vieš, on je vlastne starý a chodím s ním na injekcie, lebo mu odchádzajú zadné labky
a nevie ich ovládať, preto sme tu. A čo je tvojmu havkovi?“
„My sme tu už 4-krát, má takéto ucho. Aha!“

Nadvihol ku mne psíkove ucho a ja som si len vtedy všimla, že je oveľa väčšie, celé spuchnuté a naliate.
„Má tam hnis?“ zaujímala som sa.
„Nie, má tam krv. Pán doktor mu ju vytláča.“
Videla som, že chlapča je jednoduchšie, ale pobadala som z neho nervozitu, ktorú chcel zahnať rozprávaním sa, tak som mu kládla otázky ďalej.
„Koľko už máš toho psíka?“
„On je už starý, máme ho asi 9 rokov. Našli sme ho uviazaného pri lese,
to moja starká ho odtiaľ zobrala domov.“
„A máte viac psíkov?“
„Nie, len tohto  jedného. My ho máme radi. Starká aj teraz doma plače,
lebo si myslí, že zomrie. Aj ja si myslím, že zomrie.“
„Ale veď na boľavé uško sa neumiera. Neboj sa, pán doktor je veľmi dobrý odborník, on vám pomôže,“ upokojovala som ho.
„Ale keď on naposledy povedal, že mu to bude rezať. A keď mu odreže ucho, tak to potom umrie.“
Potláčala som úsmev, lebo chlapča to myslelo naozaj vážne.
„Pán doktor mu ucho neodreže, rozreže mu len časť ucha a...“
Už som nedopovedala, lebo dvere ambulancie sa otvorili a pán doktor  ich zavolal dnu.
Vo vnútri  boli len pár minút a znovu vyšli do čakárne.
„Dal mu injekciu a bude ho operovať.“ povedal mi roztrasene.
„To bola uspávacia injekcia, o chvíľu zaspí a potom sa na neho pozrie,“
„Ale čo ak zaspí navždy? Čo mám teraz robiť? Mám ho dať ležať?“
„On si sám ľahne,  uvidíš, ty nemusíš robiť nič, len ho pohladkaj.
A isto nezaspí navždy. Pán doktor ho odvážil a podľa toho, koľko váži, mu dal aj dávku na spanie.“

„Áno, dal ho na váhu. Som nevedel, prečo ho váži. Lebo my ho chováme,
on nie je hladný a ani nie je chudý.“
„Máš pravdu, nie je chudý a  je to dobrý a pokojný psík.“
Chlapča malo v očiach slzy a intenzívne hladilo svojho psa,
ktorý strácal rovnováhu a pomaly klesal na podlahu.
Pán doktor medzitým rýchlo stihol zaočkovať ešte iného psíka
a pichnúť injekciu aj môjmu králikovi.
Zaželala som chlapčaťu veľa šťastia a odišla z ambulancie.

O niekoľko dní som cestou z práce míňala partiu hlučných rómskych detí.
Odrazu som z toho kriku začula pozdrav.
„Dobrý deň, teta. Ako sa má zajačik?“
„To vieš, ako starý pán, bolia ho nohy.“  odpovedala som svojmu známemu od veterinára.
„A čo tvoj psík?“
„Žije, aj ucho má, len mu dávame tabletky.“  tešil sa a bez pozdravu rozbehol za partiou.


Áno, bola to taká malá lastovička medzi tými horšími skúsenosťami,
ale vďaka aj za ňu, pretože keby nebolo takýchto malých zábleskov dobra z tejto, už dávno nie minoritnej komunity, mali by sme všetci v sebe len zlosť a nenávisť, a tá sa dlho nedá potláčať.
Naopak, keď sa prederie na povrch a pramení z frustrácie a nespravodlivosti,
nemôže z nej vzniknúť nič iné ako občianska vojna.
 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?