Ja s ním nebudem sedieť ani za svet...

Autor: Ľubica Urbančoková | 16.11.2015 o 11:31 | Karma článku: 12,66 | Prečítané:  9051x

Mala som 10 rokov, pod pás dlhý vrkoč a sedela som v poslednej lavici, keď k nám do triedy prepadol o štyri roky starší chlapec- Róm. Bol od nás ostatných minimálne o hlavu vyšší, široký v ramenách a budil rešpekt.  

No a triedna  ho v rámci integrácie do majority posadila ku mne.

Presne si pamätám to zhrozenie, ktoré ma ovládlo.  Predstavovala som si,
že mi z neho do vrkoča naskáču vši ( lebo veď všetci cigáni majú vši, smrdia a sú nebezpeční)
a tak som sa vážnosťou svojich 10-tich rokov vzbúrila a nahlas vyhlásila:
„Ja s ním nebudem sedieť ani za svet.“

Akokoľvek sa ma učiteľka snažila presvedčiť, ja som neustále krútila hlavou
a na upevnenie svojho rozhodnutia som sa posadila na okennú parapetnú dosku
medzi kvetináče s muškátmi. Presedela som na nej zvyšok celého vyučovania
a potom aj nasledujúci deň.
Prišla aj iná učiteľka, zástupkyňa, presviedčali ma, vyhrážali sa,
ale ja som z parapety nezliezla.
Rezignovali a chlapca posadili k mojej najlepšej kamarátke.

Ľuba som potom stretávala celé roky aj po skončení základnej školy.
Vždy sa mi slušne pozdravil, prehodil pár slov, a čím som bola staršia, tým viac ma mrzelo,
ako som sa vtedy zachovala.
Predstavovala som si, čo vtedy mohol asi cítiť a ako sa mi napriek poníženiu nikdy nepomstil
ani verbálne, ani fyzicky. (od niektorých sme veru v triede aj vyfasovali)
Tak som dúfala, že on na incident zabudol a nevracal sa k nemu.

Minulý utorok som utekala ako každé ráno na autobusovú stanicu.
V rámci rannej prechádzky absolvujem túto 35 minútovú trasu svižnou chôdzou.
(Hlavne keď sa mi podarí dostať z domu pár minút neskôr)
Niekde v prvej tretine som natrafila na Ľuba, ako oškrabáva z predného skla svojho staršieho auta námrazu. Pozdravil sa mi, ja som mu odzdravila, zakývala a bežala ďalej.
Keď v tom ma zastavil jeho hlas:
„Ľubka, počkaj! Kam ideš? Do práce?“
Otočila som sa s úsmevom a so slovami: „ Jasné, utekám na bus.“
„Tak poď, zveziem ťa...“ vrátil mi úsmev.

Takže... pred očami mi nabehol obraz mňa a vyhlásenie:
“ Ja s ním nebudem sedieť ani za svet“ ... a dostala som imaginárne zaucho...od života.

Samozrejme, že som si k nemu sadla a on ma odviezol na stanicu...
A ten pocit príučky, akú som od neho po 28 rokoch dostala, som si vychutnala naplno,
keď mi so slovami: „A keby si niekedy potrebovala čo len odviesť, tak mi kľudne zavolaj...“
dával svoje telefónne číslo...
 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?