„A ty poznáš tetu Cukríkovú?“ prihovoril sa mi na schodoch.
„Nie, nepoznám, aj taká tu býva?“
„Jasné,“ sebavedome vyhlásil.
„Ona má také zázračné vrecká, že keď stretne dieťa, čo ju pekne pozdraví,
tak mu vytiahne z vreciek cukríky.“
„Fíha,“ čudovala som sa. „Aj tebe dáva cukríky?“
„Áno, mne dáva také dobré čokoládové, lebo ja jej vždy poviem nahlas: Dobrý deň.“
Usmiala som sa a pozrela na chlapčekova maminku, ktorej aj oči žiarili úsmevom a radosťou z veselého a úprimného synčeka.
„Áno, niekedy až príliš nahlas a ešte zďaleka na ňu kričíš.“ naoko ho karhala.
„Tetu Cukríkovú mám rád, ale maminka mi hovorí, že sa mám zdraviť aj bez cukríkov,
lebo že to sa patrí a že od cukríkov sa mi pokazia zúbky.“ mudroval.
„Maminka má veru pravdu, ale je pekné, že sa zdravíš, to sa každá teta poteší,
keď ju tak pekne oslovíš.“ povzbudzovala som ho.
„Ja sa pekne zdravím,“ tak detsky sa pochválil. „Aj teraz som sa pozdravil tete Vtáčikovej.“
„Tete Vtáčikovej?“
„Ty ju nepoznáš? Ona vždy sype vonku do búdky pre vtáčiky papanie a ešte aj také guličky vešia
na stromy. A ja sa potom z okna pozerám, ako sa vtáčiky na tých guličkách hojdajú.
To majú také hojdačky.“
„To ale nie sú hojdačky, v tých guličkách je tiež krmivo pre vtáčiky.“ poučovala som ho.
„Dobre, tak to sú také hojdačky s občerstvením.“ pripustil.
Zasmiala som sa a automaticky ho pohladila po hlave.
„A ty bývaš s tetou Kocúrikovou, vieš? “ informoval ma ďalej.
„S tetou Kocúrikovou?“ nechápavo som zdvihla obočie.
„No tá starká, čo býva v tých dverách ako ty, tak to je teta Kocúriková.“
„Aha, ty myslíš moju mamu.“ pochopila som.
„Teta Kocúriková nosí každý večer vonku taký malý hrniec s jedlom a potom sa okolo nej obtierajú kocúry. Takto majú chvosty hore.“ Vztýčil ruku dohora a pokračoval. „ A ona ich hladká a dá im žrať.
A keď dlho nechodí, tak stoja v záhradke pred oknom a hľadia jej do okna.
Ale teraz už môžu v záhradke stáť, už nič nerastie, Tak sa teta Pažítková nehnevá.
Ale v lete sa po záhradke nesmie behať, Ani lopta, ani deti, ani mačičky.“
„A čo mi povieš o tete Pažítkovej?“ zaujímala som sa.
„Teta Pažítková rastie v záhradke také malé paradajky, pažítku a bylinky...“
„ Nehovorí sa rastie, ale pestuje.“ opravila ho mama.
„Tak teda pestuje,“ mávol rukou. „ A pestuje ešte iné veci, ktoré maminka pozná po mene.
A teta Pažítková mi povedal, že keď budem mať chuť na pažítku, tak že si ju môžem odtrhnúť
lebo tá rastie na kraji, ale že paradajky mi donesie ona, lebo by som mohol vytrhnúť celú rastlinu.“
Rozlúčila som sa s malým susedom a pochopila, že detské vnímanie sveta je skutočne zázračnejšie ako to naše dospelácke. Mať tak znovu tú schopnosť tešiť sa a objavovať vo veľkom svete maličkosti, ktoré vám do života vnesú trochu rozprávky...
Hm, ale vďaka tomuto chlapčekovi sa v celej našej rodine pomenúvajú naše susedy
ako teta Cukríková, teta Vtáčiková, teta Kocúriková, teta Pažitková...
A to už chýba len malý krôčik do sveta fantázie, v ktorom je presne tak, ako si to želáme.
