Marec - poberaj sa, starec...

Autor: Ľubica Urbančoková | 13.3.2016 o 22:06 | Karma článku: 5,20 | Prečítané:  347x

Zobudila ho tupá bolesť v hrudi, zle sa mu dýchalo. Mal pocit, že jeho pľúca už nedokážu prijať ani kúsok kyslíka a on sa zadusí. Rozkašľal sa a bolo to ešte horšie. Chcel sa podoprieť, zmeniť polohu, no nevládal pohnúť ani rukou.

Bol príliš vyslabnutý. Jeho telo ho úplne prestalo poslúchať, pretože mu metastázy prenikli do celého tela.
Zažmurkal a snažil sa myslieť na niečo iné ako na bolesť.

Cez okno k nemu prenikalo ranné marcové slnko. Pozoroval ešte holé konáre stromu,
ktoré sa ohýbali vo vetre a počúval jarné spevy vtákov, čo si nahovárali partnerov.
Ľudia, zvieratá, príroda, všetci očakávali blížiacu sa jar a do ich tiel vstúpila energia
z toho úžasného nového, čo prinášala.
V telke sa preberali povolebné výsledky, taktizovalo sa, kto a ako zostaví vládu,
stále pretrvával humbuk okolo utečencoch, občas spomenuli ešte štrajk učiteľov, zdravotných sestier...
Všetko mu to pripadalo zbytočné, utekalo to už mimo neho.
Privrel oči a z posledných síl sa snažil potlačiť kašeľ, ktorý sa k nemu vracal v pravidelných intervaloch.
Na perách pocítil krv.
Keď sa objavila prvýkrát, bol z nej vydesený, dnes už nie, stala sa súčasťou jeho kašliacich seansí.
Do izby vstúpila Marta, manželka najstaršieho syna.
Bola to 56- ročná, robustná, škaredá a nepríjemná žena.
Starala sa o neho s ustavičným šomraním, nadávaním a napriek času, ktorý s ním strávila,
sa s jej spoločnosťou nikdy nezmieril. Nenávidel ju.
Uvedomoval si, že nenávisť je príliš silný cit pre človeka, ktorý odchádzal z tohto sveta,
no nemohol si pomôcť. Rovnako vedel, že aj ona neznáša jeho.
„Fuj, zase tu máte odporný smrad, jeden by z toho zdochol.“  šomrala a on čakal, že si odpľuje.
„Tak mi vyvetraj, ty rozkysnutá zmija,“ pomyslel si.
Vedel, že všetci čakajú na jeho smrť, ktorá by im priniesla konečne vyslobodenie
a svoje želanie zaobaľujú ospravedlnením, že si to želajú práve kvôli nemu, aby on našiel vykúpenie z bolesti.
„Doniesla som vám polievku, idem vás nachovať.“ S hrmotom si k nemu pritiahla stoličku.
Oprela sa o jeho posteľ kolenami a nechtiac ju odsunula.
Ten prudký pohyb ho zabolel a skrivil bolesťou tvár.
„Je vám horšie? Zvládnete polievku?“
Hoci tekutiny boli jediné, ktoré ešte dokázal prijať do seba, dnes už nevládal ani to.
Slová mu spôsobovali problémy, tak len očami naznačil, že jesť nebude.
Marta sa na neho uprene zahľadela a jej tvár trochu zjemnela.
Utrela mu krv z úst.
„Čo by ste povedali, keby som vás dnes umyla?“
Znovu očami naznačil, že nie.
„Tak čo by ste chceli robiť?“
„Čo by chcel robiť?“ tá veta ho pobavila a zranila. Chcel by vstať z tejto postele, chcel by vyjsť
do svojej záhrady, chcel by objať jablone, ktoré zasadil, keď sa mu narodili jeho dvaja synovia.
Chcel by, aby bol znovu mladý, aby ešte videl svoju ženu, objal ju, pobozkal, miloval sa s ňou,
zobral ju do Paríža, kam veľmi chcela ísť.
Chcel by lepšie vychovať svojich synov, chcel by byť láskavejší, viac ich toho naučiť.
Chcel by ešte raz vybehnúť so svojim najlepším kamarátom na poľovačku.
Chcel by si zahrať na harmonike, previesť sa na svojej motorke z mladosti.
Chcel by ešte raz počuť svoj predtým silný a rázny hlas.
Chcel by objaviť Boha, ktorého nikdy nenašiel, ale ku ktorému sa utiekala jeho Agnesa.
Chcel by...

Zahľadel sa na nočný stolík.
Možno bola Marta tvrdá, možno ju tento starec otravoval a strpčoval jej život, ale nebola nechápavá.
„Chcete vidieť fotky?“
Viečkami prikývol.
Vytiahla z horného šuflíka staré obšúchané fotky a po jednej mu ich prikladala k tvári.
„Boli ste fešák,“ zhodnotila. „Len ten váš namosúrený výraz vám nedával na obľúbenosti.“
Pomyslel si, že taký istý výraz má aj ona.
„A svokra bola vždy taká smutná, akoby ubolená...“
Snažil sa nepočúvať nevestu a pripomínal si Agneškinu tvár.
Pamätal si na jej krásne a teplé hnedé oči, boli také láskavé a nešťastné zároveň,
jej útle ruky sa na začiatku manželstva strácali v jeho dlaniach...
Neskôr sa jej už skoro vôbec nedotýkal, zošuvereli sa tvrdou prácou a ochladli jeho nezáujmom a tvrdosťou.
Z očí sa mu vytisli slzy.
„Agneška, odpusti mi....odpusť...a ak sa niekedy stretneme, poviem ti, čo všetko si pre mňa znamenala
a ako si mi tie roky chýbala...“
Snažil sa vybaviť si jej vôňu, jej hlas....ale nedokázal to.
Spomienky ho vyčerpali, rozkašľal sa a lapal po dychu.
Marta mu nadvihla hlavu. Posledné, čo vnímal, boli jej veľké prsia a ťažká vôňa kuchyne z jej šiat.
Nie, takto si svoj odchod nepredstavoval... V náručí ženy, ktorá ho neznášala a ktorú neznášal on.
Zbohom, život...prišiel marec, ktorý velí: Poberaj sa, starec!

Za oknom domu prichádzala jar, ľudia sa náhlili do práce, mysleli na všetko, čo majú pred sebou.
A v izbe jedného domu, položila statná žena na posteľ bezduché telo starca a zatlačila mu oči.


 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?