Ako z ničoho vzíde príbeh

Autor: Ľubica Urbančoková | 8.4.2016 o 9:30 | Karma článku: 4,69 | Prečítané:  576x

Stojí na konci dediny a ja ho každý deň cestou do práce pozorujem z okna autobusu. Objaví sa pred mojimi očami na necelú minútu, no vždy pritiahne môj pohľad a fascinuje ma.  

Na konci malej obce, cez ktorú prechádza autobus, sa totiž rozprestiera opustené družstvo
so svojimi chátrajúci budovami.
Na tom nie je nič nezvyčajné, takých je stovky. No toto je iné.
Nielen malebným prostredím, ktoré ho obklopuje. Je posadené medzi dvoma kopčekmi
a lemujú ho neveľké kríky, čo sa teraz na jar rozpučali mladými výhonkami.
Aj slnko si obľúbilo ten pohľad a vždy sa svojimi lúčmi prechádza po rozpadajúcich sa strechách.
Sledujem jeho šantivú hru a vždy zabodnem zrak na to jedno jediné miesto.

V poslednej budove zaniknutej maštale svieti jedno nové žiarivo biele plastové okno.
Bizarné a otázky vyvolávajúce konanie vložiť k starým porozbíjaným oknám okno nové.
Možno je vysvetlenie úplne neromantické, ako že nejaký montážnik sa učil montovať okná
alebo majiteľ družstva mal iniciatívu rozbehnúť agroturistický biznis....

No mne to okno pripomína osamelého človeka. Čistého, dobrého, milého, ktorý začína svoju cestu
a hľadá k sebe ľudí podobných jeho zmýšľaniu. No akýmsi omylom sa dostal na miesto,
kde nijakovsky nepasuje.
Akokoľvek sa rozhliada, okolo seba objavuje len staré, ponuré, pesimistické duše,
čo svoj život dožívajú a spomínajú  na staré dobré časy.
Sám, vo svete, ktorý je určený na pomalý zánik, žiari svojou naivnou predstavou, čo všetko dokáže.
Tak veľmi by som mu dopriala splnenie jeho snov. Preto v mysli každý deň dokresľujem okolo neho
nových priateľov, jedno-dvoj krídlových... Potom novú červenú strechu, krémovú fasádu,
dlaždicový chodník, slovenský-strakatý dobytok, dojičky...
Každý deň niečo iné, aby zažíval príjemné podnety, ktoré ho rozveselia, nadchnú, dajú mu pocit priateľstva, pohody a zoberú pachuť samoty.
A každý deň sklamane zisťujem, že v skutočnosti  sa nič nezmenilo,
že tam stojí stále opustený. Pre niekoho možno slobodný, pre mňa totálne sám.

A potom si uvedomím, že predsa len niekoho má.
Slnko, ktoré mu venuje svoju hru lúčov a mňa s mojim každodenným minútovým pohľadom.
 

Akokoľvek sa totiž cítiš sám, vždy je tu niekto, kto ťa sprevádza na tej tvojej životnej púti.
 

A možno raz z toho autobusu neplánovane vystúpim a na obecnom úrade zistím,
čí to bol nápad osadiť tam to okno a trošku sa s ním podebatujem :)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?