Pán Monk

Autor: Ľubica Urbančoková | 13.4.2016 o 8:31 | Karma článku: 8,57 | Prečítané:  1226x

Veľmi rada pozorujem ľudí. Vždy a všade. Najradšej pri čakaní na autobusovej stanici. Viacerých tam totiž stretnem každý deň, niektorých občas, iných len raz.

Sledujem ich gestá a chôdzu.
Počúvam ich hlas a smiech.
Vnímam ich vôňu a spôsob, akým hlásia svetu: „Toto som JA.“

Pána Monka som paradoxne zaregistrovala prvýkrát až v autobuse.
Sadol si na sedadlo za mnou. Všimla som si len toľko, že je to vyšší, čiernovlasý muž s fúzmi.
Nevenovala som mu príliš veľkú pozornosť, pretože som sa tešila na rozčítanú knihu.
Vytiahla som ju teda z kabelky a pohrúžila sa do príbehu,
ktorý ma odviedol z reality nie príliš vydareného pracovného dňa.

Po pár minútach  jazdy som započula za sebou tichú hádku dvoch ľudí.
Monotónny zvuk motora autobusu mi však dotváral k príbehu príjemnú kulisu,
tak som tú hádku za sebou vytesnila z hlavy a pohrúžila sa ďalej do čítania.

Odrazu mi  svitlo. -Ako to, že počujem hádku, veď za mnou sedí len jeden človek?-
Prestala som čítať.
Zozadu sa nieslo tlmené mrmlanie.  Rozoznala som tieto slová:
„Čo teraz? Čo teraz? Katastrofa? Hrozné. Vidí ma. Buď ticho! Čo teraz? Čo teraz?“

Po pravde, keď som si uvedomila, že ten muž nehovorí do telefónu, ale mení hlasy,
a rozpráva sa sám so sebou, zostala som vydesená.
-Mám si odsadnúť? Je duševne chorý? Neublíži nám?-
A po všetkých tých katastrofických správach, ktoré nám dávkujú média,
som sa opatrne kukla za seba, či chlapíkovi náhodou nevydúva z kabáta nejaká zbraň.

Ku knihe som sa už samozrejme nevrátila a zvyšných 30 minút jazdy bola ako na ihlách.
Muž sa však mojím nepokojom nedal rozhodiť, veselo si mrmlal ďalej a po čase zaspal.
Nie však klasicky, opretý dozadu o svoje sedadlo. On si dal ruku dopredu na to moje
a oprel si oň čelo a začal ticho pochrapkávať.

Poviem vám, bola som šťastná, keď vystúpil o zástavku skôr ako ja.

Na druhý deň som si už zďaleka všimla, že sa blíži na autobusovú stanicu.
Naozaj to bol vysoký, tmavovlasý muž s fúzmi.
V rukách držal kufrík, ktorým pohojdával vo vzduchu.
Podišiel ku kraju chodníka, zastal, pravú nohu zvesil z chodníka (ľavou stál ešte na okraji)
a prešiel ňou z zľava doprava po prvom páse prechodu pre chodcov. Váhavo cezeň prešiel.
Pred koncom asfaltky znovu zastal, tou istou nohou prešiel zľava doprava po poslednom pruhu zebry
a vystúpil na chodník.
Podišiel ku presklenému prístrešku zástavky z pravej strany, pravou rukou prešiel po jej kovovej časti.
Potom zástavku obišiel z druhej strany a znovu rukou prešiel po kovovej časti zástavky z ľavej strany.
Usmial sa. Spokojne.
Následne vošiel pod sklenený prístrešok a zastal si doprostred.
Neustúpil, ani keď sa k nemu priblížili iní ľudia. Pevne stál vo svojom strede.

Počkala som, kým nastúpi do autobusu prvý a sadla si na druhú stranu uličky pár miest pred ním.
Celá scéna sa opakovala. Nepočula som síce, čo si šomre, ale šomral si
a po niekoľkých minútach zaspal opretý o čelo.
Pozorovala som ho, aj keď vystúpil. Najprv zostal stáť, pravou rukou si skontroloval vrecká na kabáte
a až potom sa pohol.

Každý, každý deň to isté. 7 mesiacov.
Prestala som mať strach. Začala som sa na neho pozerať ako na milého čudáka
a bez problémov si pred neho sadala.
Viackrát ma dokonca s kývnutím ruky pustil do autobuse prvú, vzápätí si za mňa sadol
a odšomral prvú tretinu cesty.
Stal sa spolu s motorom autobusu monotónnou kulisou pri mojom čítaní.

Keď ho vidím dnes, usmievam sa. Dokonca mu chránim prístup k jeho sklenenému prístrešku.
Stalo sa totiž , že sa mu ku kovovým podperám postavili študenti a on sa ich nemohol dotknúť.
Vtedy sa mu na tvári odohrával bolestný zápas. Nervózne pri chalanoch podupkával,
no oni sa nahlas smiali, debatili a ani o kúsok neustúpili.
Také cesty šomral dlhšie a nevedel zaspať.
Prišlo mi ho ľúto a na ďalší deň som sa postavila ku prístrešku ja.
Počkala som, kým sa priblíži ku zástavke a odstúpila som sa.
On sa usmial a svoj každodenný rituál zopakoval.
 

Od toho dňa ma pán Monk zaradil k svojim pravidelným rituálom.
Po presondovaní prechodu pre chodcov podíde k zástavke, skontroluje podpery a...
A pozdraví sa mi.
A ja sa, ako každý deň, na neho usmejem...
A mám super pocit, že deň je presne taký, aký má byť.
Nič mi nechýba.




 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?