Zobral si okuliare, sadol si a ticho čítal.
Potom si vzdychol, pohľadnicu pripol magnetkou na chladničku
a tak nejako ťažko prehovoril.
„Tak predsa tetka nezabudli. Stará sú a aj tak vždy pošlú kartu.“
Mama prisvedčila a vzápätí položila otázku:
„Koľko už majú rokov?“
„Prednedávnom mali 87 rokov.“ znovu vzdychol
a chrbtom ruky si prešiel po vráskavej tvári.
„Ktovie, či ich ešte niekedy uvidím... či už nie len na pohrabe.“
V kuchyni zostalo boľavo, smutno.
Mohla som si len domýšľať, kde blúdia otcove myšlienky.
Starý človek často zabieha do mladosti, k miestam a k ľuďom,
ktorých poznal a kde mu bolo dobre.
Tetka Marcinečka bola jediný jeho žijúci príbuzný.
Vlastne jediný v jeho celom živote, keďže bol od malička sirota,
čo skončila v detskom domove.
Pozreli sme sa s mamou na otca, na jeho bezmocnosť, potom jedna na druhú
a aj bez slov sme vedeli, čo máme urobiť.
O niekoľko týždňov sme sedeli s bratom a otcom v aute na ceste
do malej dedinky za Breznom.
Čím bližšie sme sa dostávali, tým viac otec ožíval.
Nadšene vykrikoval a ruka mu vyletovala na smery, ktorými blúdil ako 20-30-ročný.
Brat spomalil, aby sa otec mohol lepšie poobzerať a pripomenúť udalosti,
ktoré boli uložené v jeho srdci.
S úsmevom sme pozorovali jeho nadšenie a počúvali jeho príbehy.
Tvár sa mu rozjasnila, oči horeli nedočkavosťou a telo vzpriamilo novou energiou.
Chcel nám všetko porozprávať...alebo čo najviac...
No najradšej by bol vystúpil a zase sa rozbehol cez polia, lesy...
za kamarátmi, za zážitkami, za mladosťou, ktorá všetko dokáže.
Aj prežiť bez otca, bez matky...
Zastali sme pred starým domčekom učupeným pod cestou.
Vystúpili.
Otec išiel napred, podopieral sa bakuľou, no videla som,
že dnes ho nohy nesú o čosi ľahšie.
Zabúchal na dvere.
Po chvíli sa otvorili a za nimi sa zjavila drobná, zhrbená starenka.
Keď zbadala otca, oči sa jej zaligotali slzami a ústa rozosmiali.
Roztvorila obidve ruky, aby otca objala.
Bolo to vrúcne objatie dvoch ľudí, ktoré sa napriek tomu,
že sa vzájomne vytratili zo životov, stále majú radi a nikdy na seba nezabudli.
„Karol, Karolko.“ šepkala starká „Už som sa bála, že neprídete.“
Tesnú chodbičku naplnilo šťastie a hlasný rozhovor.
Starká rovnako vrúcne privítala aj mňa, hoci ma videla prvýkrát.
Objala ma a dlho držala moju ruku vo svojej.
Cítila som, že ten dotyk vráskavej, popraskanej ruky vháňa do mňa teplo.
V tej chvíli som vedela, že toto bol pre môjho otca najväčší narodeninový dar.
Vlastne nielen pre neho...
