Ľubica Urbančoková
Kde si bol, keď...
Prišiel si po 13 rokoch a povedal: „Ja ju chcem, je to aj moja dcéra. Mám na ňu právo." Skryla sa s plačom za mňa a ty si ma obvinil, že ju štvem proti tebe. Tak sa ťa teda pýtam ja: Naozaj to je tvoja dcéra?
Prišiel si po 13 rokoch a povedal: „Ja ju chcem, je to aj moja dcéra. Mám na ňu právo." Skryla sa s plačom za mňa a ty si ma obvinil, že ju štvem proti tebe. Tak sa ťa teda pýtam ja: Naozaj to je tvoja dcéra?
Tie deti jej statočne liezli na nervy. Behali popred oltár, ťahali sa za bundy, strkali, šramotali. Chápala síce, že je na detskej omši, ale zase určité hranice by sa mali dodržiavať aj tu. Vôbec sa nedokázala sústrediť na kňazove slová, nervózne pozorovala neposedné deti a v duchu šomrala na ich matky. „Čo sú to za lenivé ženiská, keď ich trošku neusmernia?
Keď sa človeku zdá, že potrebuje novú cestu, alebo aspoň nejaké naštartovanie, robí rôzne pokusy. Ja som si kúpila knihu „Tajomstvo-Secret". V prvom kroku bolo, ujasniť si, čo chcem a o čo mám „vesmír" požiadať. Keďže sme aj s dcérou boli pozrieť nášho apka v kúpeľoch v Turčianskych Tepliciach a ohromne sa nám tam páčilo, želali sme si, aby sme sa tam dostali na nejaký wellness pobyt.
Grétka a Mária sú susedy, vdovice a istý čas boli aj priateľky. Sedávali vonku na lavičke, rozprávali sa a spoločne si krátili dlhý čas samoty.
Práve som dočítala knihu, kde autorka v jednej kapitole útočí na tučné ženy. Označuje za neospravedlniteľné, že sa zanedbali a upozorňuje ich, že svojou postavou urážajú nielen seba, ale hlavne svojich partnerov, ktorí sa za ne hanbia... „Díky, Broňa," pomyslela som si, zúrila a hnevala sa, no napriek tomu ju dočítala do konca.
„Pamätáš sa na Riška?" opýtal sa ma pri poslednej návšteve môj najmladší brat. Chvíľu som lovila v pamäti. „Tvoj spolužiak? Taký pekný? Trošku zahľadený do seba." „Trošku?" uškrnul sa brat. „Stretol som v Detve jeho otca. Poznáš ma, nejako extrémne sa po ľuďoch nepozerám. A tiež som nepredpokladal, že stretnem niekoho, koho poznám. Veď tam bývam len pár týždňov. Ale toto stretnutie mi vyrazilo dych." A bratov príbeh vyrazil dych aj mne. Tu sú jeho útržky.
Možno to poznáte. Dobrú náladu ste nechtiac zavreli kdesi v kryokomore a akosi mechanicky posúvate svoje telo dňom, od ktorého nič neočakávate. A potom vás, celkom nečakane, zasiahne kúsok tepla, a vy viete, že ste sa dnes zobudili možno práve pre túto chvíľu.
Z bielych nemocničných stien na mňa kričí bolesť, strach, vzdychy a beznádej ľudí, ktorí tu čakali pred nami. Hľadím na matku. Sedí zhrbená, vystrašená... Žena, ktorá vždy vládne zákazmi, príkazmi a nariadeniami, odrazu nevie ako ďalej. Keby som nemala v sebe nekonečný smútok, tak mi jej príde ľúto. Sme také rozdielne, no v tejto chvíli absolútne rovnaké. Bojíme sa, že stratíme človeka, ktorý tlmil naše nárazy.
Nepoznám človeka, ktorý by sa v tomto okamihu nepasoval s menším, či väčším trápením. Niekedy sú tie naše kríže ľahké a dovolia nám aj poskočiť. Inokedy nás však tlačia k zemi a my sa nevládzeme postaviť. Hľadím na pokojnú, spiacu tvár svojej dcéry a myšlienky mi splašene lietajú. „Zvládnem to? Dokážem zase začínať odznova? Či ti to, Bože, nestačí, že sme už deväť rokov samé, ešte mi musíš zobrať aj prácu?" Cítim sa stratená, ubolená a mám strach... A potom stretnem človeka, ktorý mi dá lekciu o tom, čo skutočná bolesť a strach je.
Keď som bola dievčatkom, vštepovala mi mama do pamäti, že ľuďom na ulici sa mám pekne pozdraviť. „To vieš, aby teba mali radi a aby nás neobhovárali..." dodala vážne. Vtedy ju otec vždy doplnil: „A nezabudni k tomu pozdravu pripojiť úsmev, aby si tomu druhému urobila radosť," Vďaka otcovej metóde: „pozdraviť a usmiať," som toto leto spoznala tety Slniečka, pána Profesora, pani Sexi s manželom a uja Zamračeného...
Stretávala som ju každý večer. Na vodítku držala Maťka, malého bieleho psíka s jedným očkom modrým, druhým sivým a vždy sa na mňa placho usmiala. Zakaždým som sa zohla k Maťkovi, pohladila ho a s ňou prehodila pár slov. Hlas mala tichý, zvráskavené ruky sa jej nervózne chveli. „Mala ťažký život," vysvetľovala mi mama, „ bola sirotou a vzala si muža, čo ju otĺka namiesto raňajok, obeda, či večere a nemá deti, ktoré by sa jej zastali."
Ak ste niekedy mali možnosť pozorovať správanie zvierat, určite ste zistili, že sa v mnohom podobajú na nás... Tiež majú svoje dobré dni, tiež blbnú pod vplyvom hormónov alebo naopak zúria, hnevajú sa, smútia, žiarlia, či vadia... A Luca s Buľom sa vadia pravidelne a dosť intenzívne. Sú susedky a veru, ak by neboli psami, určite by boli v ich sporoch zapletené aj súdy.
Už dávnejšie som nenapísala ani čiarku, no dnes som plná emócii a priznám, nie pozitívnych. Tak pekne po poriadku. Pred pár mesiacmi sa objavila pred našou bytovkou mačička. Mala vybité zuby, na boku ranu po palici a evidentne si na nej niekto mocný dokazoval svoju moc.
Hokejom vraj žije 85 % populácie Slovenska. Nuž, keď štatistika nepustí, môže byť naša ulica výnimkou? Jasné, že nemôže, len ten „náš" hokej má úplne iné pravidlá a hrajú ho aj zmiešané tímy... Keď hovorím zmiešané, myslím tým 4-5 chlapcov a moju Moniku.
Do decembra minulého roka sa ma život ľudí so sluchovým postihnutím absolútne nedotýkal. Registrovala som síce, že počas hlavných správ na STV2 nejaká pani / pán „rozhadzuje rukami," (simultánne prekladá) ale skryté titulky boli pre mňa skutočne skryté. Netušila som o nich.
„Budeme mať krstiny," privítala ma mama s úsmevom. „Krstiny?" zopakovala som nechápavo. „Áno!" pritakala a opäť sa usmiala. -A teba to teší? Ty nezalamuješ rukami a nehorekuješ? Ty nepredpovedáš katastrofické scenáre o tom, ako sa deti v dnešnej dobe ťažko vychovávajú?- kládla som si v duchu otázky. „Paľo niečo vysrstil?" váhavo som hádala, kto v tom má prsty. „Ale nie," uškrnula sa mama, „to mi iba otec dnes vymyslel nové meno."
Milé dievčatá, devy, ženy, baby a babky . Aj vy máte okolo seba Antimedežmenov a Protivaletníncov, ktorí úspešne ignorujú tieto sviatky a posilňujú tým váš charakter? (rozumej svoju peňaženku)
Čo ak už nikdy nebude dobre... Pomyslíte si nahnevane po príchode z práce, kde na vás „šéfovriťkobozko" s nižším vzdelaním, ale rýchlejšími reakciami, zhodil zodpovednosť za zrušenie dôležitej objednávky. Alebo naopak odovzdane, po príchode z úradu práce, kde ste si po polhodinovom ponižujúcom čakaní v rade, vypočuli od vašej sprostredkovateľky: „ Zase nič? No musíte byť iniciatívnejší!"
Tak túto vetičku, ktorá môže obsahovať opovrhnutie, zlosť, ale i lásku či pýchu, vyslovuje moja mama prevažne v dvoch situáciách: 1, Keď jej sľúbim, že „ o chvíľku" som doma a... „pár" hodín meškám. 2, Keď treba nájsť čosi, čo včera/pred týždňom/ pred Vianocami, kdesi „veľmodobre" odložila a ja to určite po chvíľke premýšľania a systematického hľadania, objavím v krabici od ďalekohľadu v skrinke s posteľnou bielizňou v obývačke.
Kdesi som čítala, že pre zdravý vývoj osobnosti je potrebná vlastná izba. No... Nás je v trojizbovom byte 6 ľudí + zajac. Rozmýšľam, koho umiestniť na WC a koho do vstavanej skrine na chodbe.