Čo ak už nikdy nebude dobre...

Autor: Ľubica Urbančoková | 21.2.2011 o 21:56 | Karma článku: 9,60 | Prečítané:  1378x

  Čo ak už nikdy nebude dobre... Pomyslíte si nahnevane po príchode z práce, kde na vás „šéfovriťkobozko" s nižším vzdelaním, ale rýchlejšími reakciami, zhodil zodpovednosť za zrušenie dôležitej objednávky.   Alebo naopak odovzdane,  po príchode z úradu práce, kde ste si po polhodinovom ponižujúcom čakaní v rade, vypočuli od vašej sprostredkovateľky: „ Zase nič? No musíte byť iniciatívnejší!"    

 

Čo ak už nikdy nebude dobre...

Vzdychnete si zahanbene, keď si po dvoch hodinách v hotelovej izbe zbierate zo zeme svoju sexi bielizeň. A ten ďalší nesprávny muž vo vašom živote, vysvetľuje na balkóne do telefónu svojej manželke, že sa zdržal v motoreste na polievke.

 

Alebo naopak ublížene, keď dlaňou hladíte prázdne miesto vedľa seba v manželskej posteli.

Keďže váš manžel „konečne" objavil v sebe sny a vášeň, ktoré ste vy udusili, pretože ste sa obligátne: zmenili...

 

Čo ak už nikdy nebude dobre...

Nemo vyčítate aj stenám v nemocnici, keď si k perám tisnete zoslabnutú ruku vášho dieťaťa, do ktorej pred chvíľou stiekla infúzia. A nedokážete ovplyvniť absolútne nič.

 

Alebo naopak pološialene kričíte, keď zachytíte ruku vášho tínedžera,

ktorý vám z kabelky kradne peniaze, čo určite nemali v pláne skončiť na nákup

odbornej literatúry.

 

Čo ak už nikdy nebude dobre...

Pýtate sa z rozličných dôvodov seba, priateľov, veštice či Boha, ale uspokojivá odpoveď neprichádza a vy nevládzete ďalej bojovať.

 

A tak chvíľu blúdite, plačete, tápate a potom už len bez myšlienok hľadíte pred seba.

No niekedy ani to tupé civenie nie je zbytočné.

Ako to moje.

 

Sedela som v kostole a slová kázne prechádzali hlucho cezo mňa,

keď som si všimla, že viacerým ľuďom pohľady nesmerujú k oltáru, ale opačným.

Pod chórom sa hrali tri sotva dvojročné dievčatká: ružové, biele a červené.

(podľa farby kabátikov)

Dlhú chvíľu si krátili naháňaním, skrývaním za stĺpy a vyťahovaním hračiek z kočíka.

Ich chôdza bola ešte neistá, tak často spadli, alebo narazili,

no vždy sa postavili a pokračovali v hre. (napriek pohoršenému kývaniu hlavy niektorých)

Ku koncu kázne však „biele" dievčatko prudko narazilo hlavičkou do rohu lavice a zostalo s plačom sedieť na chladnej dlažbe.

Mamička okamžite utekala k lavici, no „ružové" dievčatko ju predbehlo.

Automaticky si kľaklo k svojej kamarátke a tak detsky úprimne ju objalo.

 

V tej chvíli mi to malé dieťa povedalo najhlbšiu kázeň.

 

Na otázku: Čo ak už nikdy nebude dobre...

Totiž existuje len jediná  vhodná odpoveď.

A nie je verbálna.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?