reklama

Keď žena nevládze...

Nepoznám človeka, ktorý by sa v tomto okamihu nepasoval s menším, či väčším trápením. Niekedy sú tie naše kríže ľahké a dovolia nám aj poskočiť. Inokedy nás však tlačia k zemi a my sa nevládzeme postaviť. Hľadím na pokojnú, spiacu tvár svojej dcéry a myšlienky mi splašene lietajú. „Zvládnem to? Dokážem zase začínať odznova? Či ti to, Bože, nestačí, že sme už deväť rokov samé, ešte mi musíš zobrať aj prácu?" Cítim sa stratená, ubolená a mám strach... A potom stretnem človeka, ktorý mi dá lekciu o tom, čo skutočná bolesť a strach je.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

Privítala ma s úsmevom a objatím.

Urobila mi bylinkový čaj, položila predo mňa čerstvo napečené keksíky a začala rozprávať.

O Kimkovi...

Jej 4-ročný drobunký chlapček ležal na gauči a silne si tlačil hračku na hlavičku.

„ Neublíži si?" spýtala som sa.

„ Naopak, upokojuje ho to...akoby na tom mieste mal bod, ktorého stláčaním sa dostáva do rovnováhy."

Hovorila o chorobách, ktoré to malé stvorenie postihlo.

O pobytoch v nemocniciach, o počte operácií, o vysokých dávkach liekov, o prekonaných záchvatoch,

o jeho slepých očkách, o nemých ústach, o nepočujúcich uškách,

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

o nociach, keď si myslela, že je už koniec, o...

O tom, ako závidela ženám, keď sa sťažovali na svoje deti, že sú divoké...

ako ona veľmi chcela, aby sa aj Kimko rozbehol, smial sa a kričal: „ mama, mama....moja mama..."

Slová padali na moju dušu a rozliali mi po lícach slzy.

Ale ona sa povzbudivo usmiala.

„Vieš, koľkokrát som si povedala, prečo ja? Prečo radšej neumrel? Prečo..."

Kimko zachrčal, ona mu odsala hlieny a pohladila ho.

Na matkin dotyk sa chlapček upokojil a usmial.

Hľadela som na tú krehkú ženu, ktorá v sebe skrývala toľko sĺz a toľko lásky a netušila som,

odkiaľ v sebe berie silu na zvládnutie každodenných bojov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Vieš, Ľubi, možno som ješitná, ale najviac ma trápi, či si vôbec uvedomuje, že som jeho mama."

Pokývala som hlavou a povedala jediné, čo sa dá odpovedať žene, ktorá už nečaká na zázrak.

„ Musí to vedieť. Deti sú predsa s matkami prepojené silnejším putom, ako sú slová.

A ty si neskutočne úžasná matka. Vôbec si neviem predstaviť, čo všetko si musela prekonať...

Ale s istotou viem, že ja by som to nezvládla..."

„Ale zvládla," namietla,

„každá matka dokáže zázraky, a keď má vedľa seba anjela, tak je to aj krásne."

Odchádzala som od nej naplnená pokojom a pokorou a nádejou.

„Áno, zvládnem to!"

Aj ja mám totiž anjela.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Svoju neskutočne dobrú, šikovnú, milú a hlavne ZDRAVÚ dcéru, ktorá ma každý večer objíme a šepká:

„Mami, ľúbim ťa."

Už kvôli našim deťom musíme v sebe vždy vydolovať energiu, aby sme zvládli zajtrajší deň.

Kým nás niekto potrebuje, tak to jednoducho dokážeme. Sme totiž na lásku a bolesť stavané.

Ľubica Urbančoková

Ľubica Urbančoková

Bloger 
  • Počet článkov:  72
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Obyčajná, snívajú-ca, pozorujú-ca okolie.... Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu