Ja s ním nebudem sedieť ani za svet...

Autor: Ľubica Urbančoková | 16.11.2015 o 11:31 | Karma článku: 12,66 | Prečítané:  9084x

Mala som 10 rokov, pod pás dlhý vrkoč a sedela som v poslednej lavici, keď k nám do triedy prepadol o štyri roky starší chlapec- Róm. Bol od nás ostatných minimálne o hlavu vyšší, široký v ramenách a budil rešpekt.  

No a triedna  ho v rámci integrácie do majority posadila ku mne.

Presne si pamätám to zhrozenie, ktoré ma ovládlo.  Predstavovala som si,
že mi z neho do vrkoča naskáču vši ( lebo veď všetci cigáni majú vši, smrdia a sú nebezpeční)
a tak som sa vážnosťou svojich 10-tich rokov vzbúrila a nahlas vyhlásila:
„Ja s ním nebudem sedieť ani za svet.“

Akokoľvek sa ma učiteľka snažila presvedčiť, ja som neustále krútila hlavou
a na upevnenie svojho rozhodnutia som sa posadila na okennú parapetnú dosku
medzi kvetináče s muškátmi. Presedela som na nej zvyšok celého vyučovania
a potom aj nasledujúci deň.
Prišla aj iná učiteľka, zástupkyňa, presviedčali ma, vyhrážali sa,
ale ja som z parapety nezliezla.
Rezignovali a chlapca posadili k mojej najlepšej kamarátke.

Ľuba som potom stretávala celé roky aj po skončení základnej školy.
Vždy sa mi slušne pozdravil, prehodil pár slov, a čím som bola staršia, tým viac ma mrzelo,
ako som sa vtedy zachovala.
Predstavovala som si, čo vtedy mohol asi cítiť a ako sa mi napriek poníženiu nikdy nepomstil
ani verbálne, ani fyzicky. (od niektorých sme veru v triede aj vyfasovali)
Tak som dúfala, že on na incident zabudol a nevracal sa k nemu.

Minulý utorok som utekala ako každé ráno na autobusovú stanicu.
V rámci rannej prechádzky absolvujem túto 35 minútovú trasu svižnou chôdzou.
(Hlavne keď sa mi podarí dostať z domu pár minút neskôr)
Niekde v prvej tretine som natrafila na Ľuba, ako oškrabáva z predného skla svojho staršieho auta námrazu. Pozdravil sa mi, ja som mu odzdravila, zakývala a bežala ďalej.
Keď v tom ma zastavil jeho hlas:
„Ľubka, počkaj! Kam ideš? Do práce?“
Otočila som sa s úsmevom a so slovami: „ Jasné, utekám na bus.“
„Tak poď, zveziem ťa...“ vrátil mi úsmev.

Takže... pred očami mi nabehol obraz mňa a vyhlásenie:
“ Ja s ním nebudem sedieť ani za svet“ ... a dostala som imaginárne zaucho...od života.

Samozrejme, že som si k nemu sadla a on ma odviezol na stanicu...
A ten pocit príučky, akú som od neho po 28 rokoch dostala, som si vychutnala naplno,
keď mi so slovami: „A keby si niekedy potrebovala čo len odviesť, tak mi kľudne zavolaj...“
dával svoje telefónne číslo...
 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Žili v slávnej vile, no nikdy sa do nej nevrátili

Filmár David Cysař pátra po histórii svojich blízkych, ktorých za vojny obrali o unikátnu vilu. Stavbu od Adolfa Loosa otvoril verejnosti.

PRIMÁR

Od štyridsatky po sedemdesiatku. Ako sa mení sexualita?

Kvalita závisí od psychiky milencov.


Už ste čítali?