V rukách držia poloprázdne fľaše lacného vína, hlučne sa smejú, vykrikujú.
Živo gestikulujú rukami, hádajú sa alebo naopak stískajú a bozkávajú.
Nevšímajú si polonahé deti, čo sa motkajú okolo nich,
ani psov oblizujúcich pohodené obaly od jedla.
Väčšina cestujúcich, ktorí prechádzajú okolo, odvráti zrak a zrýchlia krok.
Niektorí si zhnusene odpľujú, iní sklopia zrak.
Väčšine však ten pohľad vadí a snažia sa vyhnúť ich často natiahnutej ruke,
čo žobre o pár centov na ďalší alkohol.
Rázne odbíjam štrbavého muža neurčitého veku, ktorý sa došuchce ku mne s otvorenou dlaňou
a prosebným výrazom nevinného Jezuliatka.
„Nie, nedám! Ja si na každý cent musím zarobiť!“
Môj hlas je rázny, drsný a protivný.
Nie, nemám strach. Sú ako divé zvieratá, ktorým keď ukážete čo len náznak obavy,
vyštartujú po vás a pohostia sa na vašom vydesenom výraze.
Napriek tomu, že hľadím na nich zvrchu, zároveň ma v tom obraze aj čosi fascinuje.
Pozorujem ich čoraz s väčším záujmom.
Áno, sú špinaví...
Áno, prenikavo zapáchajú...
Áno, sú na okraji spoločnosti....
Áno, väčšina z nás by nevydržala žiť taký život ani hodinu, lebo by sme umreli od hanby.
No napriek tomu, keď sa zahľadíte na ich tváre, sú iné ako tie naše...
Akosi viac spokojnejšie, šťastnejšie a bezstarostnejšie.
Vzápätí, akoby si to chcem overiť, zahľadím sa na ľudí okolo seba.
Hlavy majú stiahnuté, rovnako ako obočie, oči prázdno smutné.
Tváre zamračené, premýšľajúce, čo všetko ešte dnes musia stihnúť,
koľko problémov vyriešiť.
Ťukajú do mobilov, náhlia sa oblečení v šatách značky „STRES“.
Znovu venujem pohľad cigáňom. Práve jeden z nich povedal niečo nezmyselné
a ostatní sa pobavene rozosmejú a ukážu totálne nezdravý chrup.
Nie, nikam sa nenáhlia. Sedia tu teraz, túto chvíľu a možno budú aj zajtra, aj o rok.
Ale pre nich je dôležitý práve tento okamih.
Tento moment, keď sa bavia, keď sú v spoločnosti priateľov, rodiny.
Neriešia úplne nič...nemyslia na zajtrajšok, len sú pri sebe. V tých svojich hlúčikoch.
Áno, možno tá ich cesta nie je najsprávnejšia.
Ale je správna tá naša???