Omrvinky dňa

Autor: Ľubica Urbančoková | 12.7.2016 o 8:00 | Karma článku: 13,85 | Prečítané:  4088x

Sedeli vo vlaku oproti mne. Starí rodičia a ich sotva 10-ročný vnuk. Podľa rozhovoru, ktorý viedli, a oblečenia, to boli očividne jednoduchí ľudia z dediny.  

Ruky starých rodičov boli šľachovité, zodraté prácou, tváre ošľahané od slnka a vetra
a ich gestá pokojné, ako u ľudí, ktorí sa nikam neponáhľajú.
„Starká, prosím, dáš mi jesť.“ spýtal sa chlapec a stará mama vytiahla z tašky
farebnú látkovú utierku.
Chlapec si ju naučeným spôsobom vystrel na kolená a čakal,
kým z tašky vytiahne aj chlieb a nôž.
Žena skoro obradným spôsobom naznačila na chlebe kríž a odrezala dosť hrubý krajec.
Starý otec medzitým vytiahol zo svojej tašky celú štangľu salámy, papriku, paradajky
a nakrájal ich na drevenej doštičke.
Fascinovane som pozorovala ich rituál prípravy olovrantu.
Chlapec sa schuti zahryzol do chleba a s postupným naplnením bruška sa doširoka usmial.
Zjedol všetko a na konci utierku poskladal, aby sa z nej nevysypali omrvinky na podlahu
a nikto ich nepostúpal.
Usmiala som sa aj ja, lebo som vedela, čo sa s odrobinkami stane.
Stará mama ich vysype doma na dvore hydine, presne tak, ako to robila tá moja.
 

Oprela som sa pohodlne o vlakovú lavicu a v duchu sa preniesla do detstva,
k tým mojím starým rodičom, ktorí nám vštepovali do sŕdc úctu k zvieratám,
prírode a chlebu.

V tejto chvíli som im bola vďačná, že nenásilným spôsobom v nás zakorenili
posvätnú bázeň k chlebu...
k tomu, aby som ten dar, ktorý po stáročia ľudia dorábali v pote, vedela oceniť.
V duchu som ich objala, rovnako ako som objala tohto malého chlapca,
ktorého životná cesta sa začala najlepšie, ako mohla.
 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?